Jdi na obsah Jdi na menu
 


9. 9. 2012

 
Bol nádherný zimný deň. trblietavý sneh pri každom kroku spieval svoju vŕzgotajúcu pesničku. Deň ako stvorený na relax po celotýždennom zhone. Marta si pospevovala nejaký známy popevok a labužnícky vychutnávala jazdu . Milovala svižný zvuk lyží na ranom mierne primrznutom snehu. V tvári mala niečo zvláštne, niečo čo svietilo šťastím a pôžitkom z jazdy. Za ňou sa rozvážne viezol manžel a sledoval jej jazdu. Trochu prehnala s cenou lyží, sledoval či za tú cenu stáli. Bol pyšný na jej techniku a rýchlo zabudol na sumu. Prvá ,druhá, tretia jazda a stratil ju z dohľadu, prudko zabrzdil a začal kontrolovať zrakom svah, preskočila ho zlá predtucha keď pod previsom zbadal jej čiapku,obďaleč okuliare a dolu svahom rútiť sa lyžu. Marta ležala bezvládne na snehu zaklinená do akéhosi lyžiara. Rýchlo sa pustil k ním a snažil privolať pomoc. Zrazu vstala a tvrdohlavo odmietla pomoc s tým ,že ju nič nebolí a ide lyžovať ďalej. Vedel, že nič nezmôže, že bude jazdiť až kým sa nenabaží. Boli to tri jazdy a po nich  sama prosila, aby ju zaviezol na ošetrenie. Bol to vraj iba natrhnutý sval, ale v jej očiach sa zračila bolesť a smútok. Od toho dňa začal neskutočný kolotoč lekárskych vyšetrení. Nasledovali nečakané bezvedomia, veľká únava. Marta chradla, z vitálnej ženy sa stávala troska. O dva roky neskôr, ked sa sťažovala na bolesti v pravej ruke neurológ vyriekol ortieľ ,,Vážená máte Parkinsona,, Bolo to ako hrom z jasného neba, ale Marta sa ovládala. Bola vycvičená ovládať sa pri plnení pracovných povinností. So stoickým pokojom vyšla z ordinácie s receptom v ruke a sadla si na lavičku vedľa manžela. Nebola schopná odpovedať na jeho otázky ,  hrdlo mala stiahnuté a v hlave tisíc otázok a strach, že ju všetci blízky opustia. Tušil, že je to niečo vážne, privinul ju na svoju širokú hruď a ona ,keď zacítila jeho vôňu a teplo, spustila srdcervúci plač. Zaskočilo ho to, iba bezradne hladil jej natriasajúce ramená .V tej chvíli bola mu vďačná za gesto, že ju nechal nariekať a len ju držal v náručí. Manžel sa držal, len podozrivo mlčal, zrazu pri obede v ich obľúbenej  reštaurácii začali mu padať slzy do polievky a v obedňajšom tichu sa ozývali jeho vzlyky. Marta ho pevne chytila ponad stôl za ruky a povedala ,,musíme byť silní a spolu to zvládneme, sľúbim, že budem s Parkim bojovať z plných síl. To ešte netušila ako kruto sa bude s ňou zahrávať.


 

Prešiel pomerne kľudný rok, život zatiaľ prebiehal bez zmien,

iba postupne museli obmedziť aktivity a turisticko- poznávacie destinácie zamenili za pobyt na chalupe. Zrazu prišli halucinácie, náhle vysadenie liekov s tým ,že bude hospitalizovaná, avšak poisťovňa dala súhlas až o tri mesiace .Telo bolo zvyknuté na levodopu a vyžadovalo

´si svoje .Hľadala pomoc na chate pacientov s PCh,v poradni , všade dostala odpoveď – to je absťák.

Zasurfovala na internete a našla kontakt na odborné pracovisko, bolo vzdialené 400 km od bydliska, ale prijali ju a tak sa vydala na strastiplnú cestu, ktorá bola veľmi kľukatá, lieky sa striedali u nej každú chvíľu a vždy prevládali vedľajšie účinky nad liečebnými účinkami. Dospelo to tak daleko,že bola nutná hospitalizácia.

Trápili ju neskutočné kŕče, bolesti , svalov závrate a zášklby celého tela

v nemocnici znovu zmena liekov , kŕče a bolesti sa stupňovali .-Marta cítila ako sa mení na niekoho, kto jej bol na míle vzdialený fyzicky aj psychicky. Tvár sa pretiahla, z úst jej visel jazyk a chvíľami nevedela kde je. Vzoprela sa ,odmietla lieky, ktoré ju evidentne retardovali. Nasledovalo ešte niekoľko pokusov s liekmi, ktoré k ničomu neviedli Ked ju manžel uvidel po 3 týždňoch, zdúpnel hrôzou, pred ním stál niekto iný ako jeho milovaná. V duši pocítil zmätok. Zlosť striedala ľútosť a strach o manželku .Zašiel za lekárom, ,ktorý ho postavil pred nečakanú odpoveď a vyriekol osudný ortieľ.,, Vašu manželku nie je možné nastaviť na liečbu, musí sa naučiť s tým žiť.,, Neveril vlastným ušiam , zaprotestoval:,,,predsa v dnešnej dobe existujú aj iné metódy´´ , zúfalo povedal zvýšeným hlasom. Veď neabsolvovala ešte žiadne vyšetrenia... Lekár bol nekompromisný.


 

Cesta vlakom späť domov na východ bola priam hororová, závrate ,kŕče ,bolesť, dusenie . Bolo to nad jeho sily, ani nevedel, čo ho viac unavilo. Cesta na obrátku alebo beznádejný rozhovor s lekárom. Zrazu Marta zúfalo zaúpela a obomi rukami chytila si hlavu, v ktorej pulzovala neskutočná bolesť .Nasadil tlakomer, prístroj ukazoval maximum-250/150 torrov.

Pochyboval o jeho funkčnosti ,ale aj napriek tomu vyťukal 112.-tku.


 

Iba v podvedomí vnímala ťahavý zvuk záchranky.

Ľudia v bielych plášťoch zmätene pobehovali okolo postele na, ktorej sa zvíjala v kŕčoch., Vysadenie liekov na minimum, infúzka, zlaté ruky a nádejný pohľad mladého lekára ukončili Martine trápenie.

Zaspala hlbokým spánkom . Ráno sa presvedčila , že je na správnom mieste. V očiach lekára videla človeka s veľkou charizmou , ochotného vypočuť príbeh o zúfalej beznádeji.

Nasledovali odborné vyšetrenia, ktoré potvrdili diagnózu a značné predávkovanie liekmi, ktoré vyvolali tetániu. Keby boli na predchádzajúcom odbornom pracovisku venovali jej dostatočnú pozornosť a boli urobili odborné vyšetrenia ,ktorých sa dožadoval manžel, nebola by prešla tým poldruharočným peklom, ktoré tak zničilo jej organizmus. Po dvoch týždňoch liečby bolesti a kŕče ustúpili a po ročnom odbornom sledovaní našiel sa liek, ktorý zabral a značne zlepšil Martin zdravotný stav. Bola to duodopa, ktorá zatiaľ odstránila Marte bolesť a nepríjemné  stuhnutie. Začala novú etapu života aj napriek tomu, že ju odsúdili na doživotné utrpenie. V lekárovi teraz paradoxne našla svojho anjela strážneho, anjela v bielom plášti.


 

Mgr.Marta Broneková