Jdi na obsah Jdi na menu
 


9. 9. 2012

 Bolo neskoré popoludnie. Marta dnes mala dobrý deň, čo to aj urobila takže nemala pocit nepotrebnosti, ale pre jeho zakončenie ešte niečo chýbalo.

V tom začula hore schodmi cupitať udýchané vnúčatá. Nedočkavo bežali k svojej babičke, vrútili sa do predsiene a obaja objali babičku okolo kolien. Marta rýchlo spätkovala k múru, aby sa mohla oprieť, múr poskytol jej telu stabilitu.

Duševnú stabilitu jej poskytovali vnúčence. Mala šťastie, ich matka ich viedla k tomu, aby vedeli vyjadriť city a oni ich rozdávali svojím blízkym plným priehrštím.

Najviac ,boli to usmievavé slniečka, najmä najmladší Marko, ktorý ešte nerozprával, ale mal veľmi dobré pozorovacie schopnosti a vyjadroval sa pomocou citosloviec.

To poznáte auto bolo tr,.tr,tr a tú,tú,tú vláčik ššššššš,jedlo mňam,mňam atd. Vnúčatá, len čo sa zvítali už aj ťahali babičku do pracovne kde sa odohrávali všetky ich spoločné hry , najmä tančeky a divadielka.

Marta sa v ich prítomnosti menila na dieťa ,aby sa im prispôsobila. Bola rada ,že Parkinson ešte jej dovolí váľať sa s vnúčatami po zemi, liezť po štyroch keď bola psík alebo koza rohatá.Pri nich sa správala podľa citátu neznámeho autora, vyrytého na ozdobnej sviečke, ktorú jej darovali. Stálo tam : ,,Stará mama môže robiť bláznivé veci, pretože ich robí s vnúčatami.,,

A však nemohla sa zmierit s myšlienkou, že príde deň keď ju Parkinson obmedzí v pohybe. Trvalo nejaký čas pokiaľ sa vyrovnala s diagnózou a vtedy sa nie jeden raz zaleskli slzy v očiach keď sa s nimi lúčila. Vždy sa veľmi tešila ,že naučí svoje vnúčence lyžovať,plávať,že budú s nimi chodiť na turistiku a v lete k moru. A život to zmenil…

Marta pomerne rýchlo podliehala chorobe, Parkinson bol k nej krutý.,pohyb bol čo raz viac obmedzený,tvár sa menila na mramor,črty tváre zdrsneli. Ani si neuvedomila,že sa jej z tváre vytratil .úsmev..

V to neskoré popoludnie malý Marko prihrával babičke novú detskú futbalku.Mal obrovskú radosť ,lebo nemotorná babička dostávala gól za gólom a keď sa mu z úst vydrala prvýkrát veta, ktorú počul na ihrisku od starších chlapcov ,,Ja Pelo ,ty kokso,,a pritom sa bucľatou ručkou urobil gesto na čelo. Marta sa nezdržala z hrude sa jej ,vyrinul obrovský smiech a uvoľnené svalstvo aj vylúdilo na tvári úsmev a nie Parkinsovský úškľabok.

Marko spozornel,chvíľu sa díval na babičku a rozbehol sa k mamine volajúc: ,,Mami, mami babka cha,cha ,cha…, babka cha,cha ,cha. Ťahal maminu k babičke, aby jej ukázal babkin úsmev, ktorý si nepamätal.

Dva týždne rozprával s radosťou každému tou svojou rečou ,,Babi cha,cha,cha..ty kokso,,

Marta až po tejto príhode si uvedomila silu úsmevu a spomenula si na citát Hermana Hesse:

,,Umenie života spočíva v tom, že sa učíme trpieť a usmievať sa.,,

Smiech je ako lekár. Lieči ľudské duše, ale my ho málokedy dokážeme k sebe pripustiť, keď je naša duša chorá. Zriedkakedy sa dokážeme zasmiať, keď nechceme. Prečo? To vie málokto...