Jdi na obsah Jdi na menu
 


9. 9. 2012

 
Najväčší šťastím rodičov je vidieť svoje deti šťastné. Marta mala jedného syna, keď ovdovela mala iba tridsať osem. Tragédia, ktorá sa odohrala počas služobnej cesty ju hlboko zasiahla. Bolo to obdobie kedy bola najviac zaľúbená do svojho manžela, pretože tomuto obdobiu predchádzalo dlhodobé odlúčenie zo služobných dôvodov manžela. Víkendové stretnutia obtýždeň prinášali akurát tak problémy. Mnohokrát bolo treba riešiť synove výstrelky o ktoré u hyperaktivného dieťaťa nebola núdza. Odlúčenie poznačilo aj intímny život, pretože nemali dostatok možnosti spoznávať navzájom svoje telá ,chýbal im spoločenský život, spoloční priatelia. Zrazu nastal čas, kedy manželia boli spolu denodenne. Marta zmenila pracovné miesto a presťahovali sa za manželom. Obaja cítili že je to ich posledná šanca. Stálo to za to. Už po niekoľkých týždňoch sa ich vzťah začal vyvíjať tým najsprávnejším smerom. Keď Marta bola do manžela najviac zaľúbená vtedy jej ho osud zobral nadobro.

Bolesť zaháňala prácou ,čoraz dlhšie ostávala na pracovisku a stúpala po kariérnom rebríčku hore. Čoskoro dosiahla vrchol a ani si nevšimla , že syn sa jej odcudzil a nalepil sa kamarátov , ich autorita sa stala jeho životným krédom. Nasledovalo sedem ťažkých rokov poznačených stratami a nálezmi.

Marta čoraz ťažšie znášala samotu a predsa nedokázala zdieľať život so žiadnym mužom. K nikomu necítila takú vrúcnu a hlbokú lásku ako k nebohému manželovi. Všetky sviatky stratili zmysel ,cítila totálnu stratu rodiny. Keď syn odišiel na ročnú základnú vojenskú ,službu a ona zo zotrvačnosti sadla k slávnostne prestretému, veľkonočnému stolu z hrude sa jej vydral bolestný nárek. Cítila ako život uniká pomedzi prsty a nemá žiadnu hodnotu.…urobila rozhodnutie. Vydá sa /a bolo jej úplne jedno za koho, len aby mala rodinu./

Do jesene jej osud určil priateľa, pri ktorom fungovala aj chémia. Zaľúbila sa ani nevie ako.

Priateľka ju vystríhala: ,,Marta je to starý mládenec, ktorý má svoje zvyky. Tí sa neradí prispôsobujú, bude to ťažké,, Marta vedela, že riskuje , ale v kútiku duše verila v jeho dobrotu. Rudo totiž dokázal rozprávať o jedle s takým zanietením a noblesou a láska ,predsa ide cez žalúdok.


 

Nemýlila sa. Bolo to síce náročné, lebo stále porovnávala neporovnateľné. Ruda, s tým ktorý už existoval iba v jej snoch. Jedného dňa skoro ráno , keď si umývala zuby a mala naponáhlo, lebo vonku ju čakal šofér a netrpezlivo prešľapoval, Rudo vyslovil vetu, ktorá ju odzbrojila nadobro:,, Chmurko prosím Ťa, zatvor už dvere za svojím prvým životom a začni žiťdruhý, nový život,

Zaskočilo ju to a keby nebolo nežného oslovenia ,,chmurko,, myslelala by si, že chce vzťah ukončiť. ,, Neplánuj budúcnosť, prežívaj naplno každú chvíľu. Iba tak nájdeš šťastie.,,

Celú cestu uvažovala o týchto slovách a musela mu dať za pravdu Do zapísala do diára na prvú stranu : ,,Nerieš minulosť, nezmeniš a nevrátiš čas. Neplánuj budúcnosť, nikdy nevieš čo sa môže stať.

Ži v prítomnosti, ži pre tento okamžik, pretože to čo prežiješ teraz už nikdy prežiť nemusíš.,

,Od toho dňa prestála porovnávať a vzťah nadobudol inú hodnotu

Marta a Rudo začali poznávať svet. Najprv to bol Balkán až po Boku Kotorsku, potom čarov ný sever Skandinavského polostrova ,úchvatná Čína s jej divmi, prešli všetky ostrovy Stredozemného mora i najväčšie galérie sveta. Jordánsko,Sýria,Izrael, Egypt ,Turecko a Maroko, prebudili v nich túžbu navštíviť Tibet. predtým ešte prešli Alpy a vystúpili na Mont Blanc a to bola ich posledná cesta. Parkinson, ktorý napadol Martin organizmus sa rozvíjal príliš rýchlo a nedovolill im realizovať ich sen.Tibet aj svojou tajuplnosťou ostal pre nich neznámou.

Marta prijala chorobu s pokorou vďaka svojmu životnému krédu:,,Ži pre tento okamžik ,,Hlboko v srdci je vďačná Rudovi,že ju to naučil .


 

Zo srdca ďakujem môjmu manželovi za všetky dni nášho spolužitia,za trpezlivosť, toleranciu za to, že ma neopustil v chorobe.